Keď Eliška Melušová, ktorá sa živí ako policajtka, napísala prvú historickú romancu Odkaz záhadnej lady, nik netušil, aký bude mať úspech. Čitateľky nešetrili chválospevmi a zasypávali nás otázkami, kedy bude ďalšia kniha od tejto talentovanej autorky. Konečne je na svete a vôbec nepochybujeme o tom, že sa bude páčiť minimálne rovnako. Elišku sme vyspovedali a veríme, že vás navnadíme na jej Falošnú nevestu.
V čom je podľa Teba Falošná nevesta iná ako Odkaz záhadnej lady a čo majú naopak spoločné?
Spoločné? Predsa mňa... (Smiech). Ako v mojej prvotine, ani v tejto knihe nebude núdza o intrigy, vášeň či poriadnu dávku zápletiek, ku ktorých odhaleniu sa budú musieť naši hrdinovia a ich priatelia prepracovať, aby dosiahli vytúžený cieľ a možno tak trochu objavili aj samých seba, alebo si pripomenuli, prečo sa o lásku oplatí bojovať. A iné? Všetci sme ľudia a predsa je každý rozdielny, a to platí aj pre moje postavy. Každá si nesie vlastný bôľ, na konci ktorého si zaslúži šťastie.
Hlavný hrdina je opäť veľký fešák, to je zrejme pre tvojich hrdinov pravidlo.
Pri slove muž sa mi vybaví sila, a tým aj istá „statnosť“. Je pravda, že som svojim hrdinom dopriala, určite mi však nešlo o dokonalosť ako takú. Napokon, aj Christian vo Falošnej neveste má jazvou poznačenú tvár, no z krásy mu to neubralo, pretože nie krása určuje akí sme, ale naše činy. A tými pravými očami je aj tak nakoniec vždy naše srdce. Berúc v úvahu históriu, aj tam boli na vrchole často práve tí najsilnejší jedinci - veď už pri samotnom narodení vyradil starší brat z privilégií toho mladšieho. Pri čítaní kníh sa mojou mysľou ženie film a možno to tak nemám jediná. Prečo si teda nedopriať poriadnu dávku mužskej charizmy?
Foto: archív E. M.
Písala sa druhá knižka jednoduchšie, alebo naopak nie a cítila si už po úspechu prvej väčšiu zodpovednosť?
Hovorí sa, že všetko vychádza z nášho vnútra, a tak aj písanie mi išlo podľa toho, ako som sa práve cítila. Prvá kniha sa napísala priam sama, kým druhá vznikala pre určité zložitejšie obdobie dlhšie. A teraz? Neviem prestať myslieť na nové a nové príbehy, ktoré vytvorím. Čo sa týka zodpovednosti, písanie je mojím splneným snom a robím to pre radosť svoju, ale aj druhých, pretože chcem, aby si bláznovstvá hlavných hrdinov vychutnali spolu so mnou. A odpoveď je jednoznačne áno, po úspešnom štarte prvej knihy som zodpovednosť cítila. A veľkú.
Prvá kniha mala dotlač. Veríš, že sa to podarí aj tejto?
Verím, že ak si nájde čitateľov, ktorí hltajú tento druh literatúry tak ako ja, môže sa jej to podariť a nasledovať svoju „veľkú sestru.“ Pri tvorbe sa snažím vyhýbať hluchým miestam a všetkého dať tak akurát, no niekto chce viac romantiky, niekto histórie, iný zasa viac akcie. Každý čitateľ je jedinečný a hľadá v knihách to svoje.
Nie je tu núdza o množstvo dobrodružných zápletiek, ale ani o jemnú erotiku. Čitateľky si prídu na svoje. Píšeš knihy, aké by si sama chcela čítať?
Musím sa priznať, že asi áno. Vždy sa mi totiž páčila doba mladých dám, ktoré pri správnom mužovi dozreli v ženu a nevzdali sa lásky ani napriek prísnym pravidlám. A zase zrelý muž sa dokázal vzdať búrlivého spôsobu života po objavení významu slova „úprimný cit.“ Nechcem haniť súčasnú dobu, ale povedzme si pravdu, že modernizácia priniesla do vzťahov oveľa zložitejšie situácie. Jedna pani mi raz povedala, že sa jej moja kniha veľmi páčila, ale podobné už čítala. Tu chcem preto podotknúť, že mojím cieľom nie sú prevratné romány, ktoré ešte nikdy nikto nenapísal. Písanie má byť najmä o radosti, aby si ľudia oddýchli a vypli od stresu bežných dní, čiže toto som ja a takto tvorím.
Nečervenáš sa pri písaní erotických scén?
Pravdou je, že nie. Vždy mi však napadne, ako sa pri nich asi tvária ľudia z môjho blízkeho okolia, keď si ich prečítajú a potom ma stretnú v práci alebo mimo nej. Ale napokon... patrí to do života, tak prečo to „jemne“ nezakomponovať aj do kníh? Veď bez takých scén by nebol na svete ani jeden z nás :-)))
Foto: archív E. M.
Písanie historických románov sa nezaobíde bez štúdia historických reálií. Z čoho si pri písaní vychádzala?
Ústredím mojich prvých románov, ktoré sa mi dostávali do rúk ešte ako mladej slečne, bol práve Londýn a hoci je považovaný za pochmúrne mesto, nachádza sa v historicky bohatej krajine, ktorá ma očarila, a tak som začala čítať a sledovať mnohé dokumenty. Veľmi ma však zaujíma aj doba škótskych klanov či keltskej kultúry, ktorú si chcem pri troche času niekedy bližšie osvojiť. Nateraz však ešte ostávam verná Anglicku. Je pravda, že som sa pohrávala aj s myšlienkou napísať príbeh vo vymyslenej krajine, ktorá neexistuje, ale prečo si vybrať ľahšiu cestu, keď história nás môže toľkému zaujímavému priučiť?
Felicity je tu jemne bláznivá, odvážna a cieľavedomá hrdinka, ktorú si jednoducho musí človek obľúbiť. Má niečo z teba? Prípadne z niekoho, kým si sa inšpirovala?
Kto ma pozná, vie aký veľký milovník zvierat som. A možno je na čase prezradiť, že mená hlavných hrdiniek nie sú a nikdy nebudú náhodné. Predtým Stefi a teraz Felis - moje psíky, ktoré už sú za dúhovým mostom a ja som aspoň cez knihy chcela, aby „žili“ večne. Pre niekoho je to možno detinské, no pre mňa výnimočné a o to viac osobné. Charakter postáv som však tvorila úplne spontánne a či sa v tom odrazilo niečo zo mňa? Je ťažké povedať, ako by sa človek zachoval v skutočnej realite, hoci je pravdou, že ja sama sa vrhám do vecí buď úplne, alebo vôbec, takže si myslím, že kniha vždy odráža aj čosi z autora.
Foto: archív E. M.
Nosíš v hlave ďalší príbeh?
Nosím a nielen to. Prezradím, že istý počet strán už na mňa žmurká z papiera. Základnú osnovu príbehu už mám vymyslenú, ale ešte toho treba veľa doladiť. No dala som si záväzok, že najneskôr do jari / leta roku 2024 bude hotový. A ktovie? Ak mi dá moje vydavateľstvo MAXIM opäť šancu, možno pred Vianocami uzrie svetlo sveta.