Osud sa s autorkou nemazná, no hoci okolitý svet nevidí, ten vnútorný má čarokrásny.
"Na mne pri tvorbe vôbec nezáleží. Je jedno, či nevidím, či mám dve hlavy alebo šesť prstov na ruke. Skutočne dôležité sú len postavy."
Mišku poznám sotva pár mesiacov, no okamžite sa zaradila medzi ľudí, ktorí sú môjmu srdcu blízki. Je to totiž výnimočné žieňa, a to hneď vo viacerých ohľadoch. Za prvé - píše ako malý Boh. Za druhé – jej vnútorný svet je očarujúci. Za tretie – nesnaží sa upriamovať pozornosť na svoj zdravotný hendikep, hoci na to má plné právo. Miška sa chce presadiť svojím literárnym talentom, preto mi to, že nevidí, prezradila až po dlhšom čase a rukopis poslala ako jedna z tisíca. Klobúk dolu. A bol to naozaj skvelý text, z ktorého bude o pár dní kniha. Ak sa o tejto vzácnej dušičke a jej písaní túžite dozvedieť čosi viac, začítajte sa do rozhovoru.
Kedy si v sebe objavila túžbu písať?
Táto túžba vo mne bola odmalička. Začala sa už na základnej škole, keď som ako dievčatko vstrebávala vedomosti o písmenkách, čítaní a odčítaní. Jedného dňa predo mňa postavili braillovský písací stroj a keď som sa dotkla klávesnice, už vtedy som bola stratená. Mojím najobľúbenejším dňom bola počas školy streda, pretože vtedy sme mávali slohové cvičenie a ja som mohla tvoriť. Avšak na napísanie príbehu, takého skutočného, ktorý by som chcela posunúť ďalej, som musela dozrieť. Preto som počkala, kým sa z túžby stane niečo hmatateľné, niečo, čo mi nedá pokoj a vyburcuje ma k tomu, aby som sen premenila v skutočnosť.
Si knihomoľka?
A ešte aká! (Smiech.) Potrebujem čítanie rovnako nevyhnutne ako dýchanie. Nezáleží na tom, aká som zaneprázdnená alebo ako veľmi som unavená, keď si sadnem a začnem čítať, celý svet zmizne a ostanem len ja a príbeh, ktorý mi autor predostiera. Momentálne čítam Vtáky v tŕní a mám pri tom zimomriavky. Navyše, ak sa ako autorka chcem posúvať, jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je veľa čítať.
Rada ovoniavaš knihy?
Čítam najmä e-knihy, kde, žiaľ, o vôni nemôže byť ani reč. Mám však takú úchylku, že chodievam do kníhkupectiev, prehrabávam sa v regáloch, ovoniavam a listujem v knihách. Keby som mohla, robila by som to aj celý deň, ale to by mi už ďalšiu návštevu zakázali. (Smiech.) Nič to však nemení na tom, že vôni knihy sa nič nevyrovná. Z jej vône totiž možno zacítiť dušu autora.
Ako by si charakterizovala svoj štýl?
Nikdy som sa nevedela nejako definovať. Ale ak by som predsa len mala zvoliť nejaké prívlastky, povedala by som, že je trochu melancholický, trochu špecifický, ale zo všetkého najviac emocionálny. Neviem, či je to správne slovo, chcem tým však povedať, že keď píšem, každú vetu musím absolútne precítiť. Dávam do nej toľko citu, koľko som len v danej chvíli schopná. Keď plače postava, plačem aj ja. Občas na hrdinov kričím, občas nadskakujem na posteli, pretože som zvedavá, čo sa bude diať. Veľmi si želám, aby čitateľ cítil, čo som cítila ja. Preto ho nazývam emocionálnym.
Pociťuješ pri tvorbe v nejakom zmysle svoj zrakový hendikep?
Vôbec nie. Na mne pri tvorbe vôbec nezáleží. Je jedno, či nevidím, či mám dve hlavy alebo šesť prstov na ruke. Skutočne dôležité sú len postavy. Samozrejme, asi nikdy nebudem schopná takého vizuálneho opisu ako moji kolegovia, ale snažím sa urobiť z hendikepu výhodu a vytvoriť si vlastný štýl.
Ľudia, ktorým osud niekde niečo ubral, sú zvyčajne v iných smeroch na oplátku viac obdarení. Tvoj vnútorný svet je veľmi bohatý. Snažíš sa s ním práve takto – prostredníctvom písania – deliť s inými?
Myslím, že každý autor prostredníctvom písania ponúka pohľad na taký svet, aký má on sám. Ani ja nie som v tomto smere výnimkou. Neviem povedať, nakoľko sa líši od toho, čo prežíva vidiaci človek, pretože ja iný svet nepoznám. Viem však určite, že hoci nenosím ružové okuliare a často sa stretávam s nespravodlivosťou, vždy prevažuje nádej a radosť z každého dňa. To by som chcela vložiť aj do kníh a ukázať, že aj keď postavy nechávam prejsť ohňom, vždy si môžu nájsť svoju vlastnú rozprávku.
Odhaľuješ vo svojich knihách vela zo seba a svojich pocitov, bôľov a radostí?
Určite áno. Nikdy sa to nedá oddeliť a veľa zo seba prenášam na hrdinov. Snažím sa však čo najviac vyvarovať toho, aby som hrdinov pretvárala na svoj obraz. Dávam im opačné názory, moje obľúbené činnosti sú pre nich neobľúbené a keď sa ocitnú na križovatke, zvolím im iný smer, aký by som si zvolila ja.
Ako vyzerá Tvoj proces tvorby? Píšeš pilne každý deň toľko a toľko od-do alebo čakáš na múzu?
Nemám presne stanovené, koľko budem počas dňa písať. Čakám hlavne na tie správne emócie. Počúvam hudbu, snažím sa preniknúť do mysle postavy a pochopiť ju. Prečo koná tak ako koná, čo ju k tomu vedie, po čom túži. Rada na knihe pracujem dlho a nechávam hrdinov, aby mi povedali všetko, čo mi povedať majú. Jediné pravidlo, ktoré mám, je, že po napísaní knihy si upečiem koláč, ktorý potom nazvem knižný. (Smiech.)
Nechávaš postavy vyvíjať sa, alebo vopred vieš, čo s nimi bude?
Nechávam ich, aby sa vyprofilovali. Mám, samozrejme, určitú predstavu, kam by to malo celé spieť. Ale som typ autora, ktorý tvrdí, že nie ja som tá, kto rozhoduje, ale sú to moji hrdinovia. Pri písaní knihy Všetci sme cigáni sa mi často stávalo, že som mala premyslený dej kapitoly, ale keď som ju už reálne písala, všetko odrazu nabralo úplne iný smer a ja som potom ostávala šokovaná, niekedy aj nahnevaná na postavy, že si so mnou robia, čo chcú.
Ako by si opísala samu seba?
Som kombinácia ružovej a červenej. Som extrovert aj introvert, čitateľná aj nepredvídateľná. Som poslušná, ale viem aj rebelovať. Som strašne urečnená, ale keď treba, viem byť aj ticho. Som závislá na sladkostiach, viem sa prispôsobiť zmenám, ale pritom si vždy zachovávam kus minulosti.
Musíš byť veľká bojovníčka. Na gymnázium Ťa vzali až po štyroch rokoch a nevzdala si to a teraz končíš vysokú školu… Sťažuješ sa občas na osud?
Nie, pretože vo všeobecnosti verím tomu, že je zbytočné byť nešťastná kvôli niečomu, čo nemôžem zmeniť. Skôr sa snažím žiť tak, aby si ľudia zo mňa zapamätali niečo iné ako môj hendikep. A tak ako každý človek dúfam, že tu nie som len tak, a preto sa snažím každý deň urobiť niečo, čo ma utvrdí v tom, že som strávila plnohodnotný čas.
Čo je pre Teba v bežnom živote najnáročnejšie?
Presvedčiť ostatných, že som celkom normálna. Viem, že to znie zvláštne, ale je to celoživotná úloha. Boj s predsudkami, stereotypnými názormi a ľuďmi, ktorí si myslia, že vidia. Sú takí, ktorí sa presvedčiť nikdy nedajú, lebo im vyhovuje žiť vo svojom presvedčení. Nikdy nemôžeme zmeniť všetkých. Ale o tom to ani nie je. Je to skôr taká moja studená vojna so všetkými prekážkami.
Čo by si chcela dosiahnuť?
Všeličo. Je toho tooľko, že by som mohla napísať ďalšiu knihu. Chcela by som byť aj scenáristkou, skladať texty pesničiek, byť prvou nevidiacou moderátorkou v televízii. Ťažko povedať, čo ma čaká. Písanie je však moja celoživotná láska, a preto by som hlavne chcela, aby moje knihy našli tých, ktorých nájsť majú.
Predpokladám, že by si to mala oveľa ťažšie bez zázemia a Tvoja mamka musí byť skvelá žena. Máš aj všeobecne šťastie na dobrých ľudí?
Áno, mám veľké šťastie, že poznám ľudí, ktorí ma podporujú. Vždy hovorím, že úspech sa netýka len jedného človeka, vždy je to výsledok viacerých ľudí, ktorí za ním stoja. U mňa je to rodina, priatelia z cirkvi, kamarátky a autorky, ktoré sa pre mňa stali rovnako dôležité ako členovia rodiny. Títo všetci ma inšpirujú, povzbudzujú a pomáhajú, keď sa dostanem do fázy pochybností. Od každého človeka sa snažím brať si to najlepšie. Koniec koncov, ako hovorí aj hrdina mojej knihy, ľudia sú ako topánky. Nie všetci ostanú, niektorých človek potrebuje len na určité obdobie. Ale vždy má každé stretnutie hlbší význam.
Je Tvoj život ako z románu? Nechcela by si o ňom napísať?
To teda je. (Smiech.) Možno raz o ňom napíšem. Ale až keď budem staršia. Bude to nedefinovateľný žáner, pretože zahrnie telenovelu, sitkom, horor a veľa iných žánrov, ktoré ešte ani neexistujú.
Čo momentálne píšeš?
Práve mám rozpísaný rukopis, ktorý som pracovne nazvala Nádej zomiera na jeseň. Bude tam viacero postáv, viacero dejových línií. Myšlienka však zostane v celej knihe rovnaká. Ak by sa dal človek vyčísliť, koľko by stál? Bude to o Sáre, ktorá hľadala poslanie a stala sa číslom. O Adamovi, ktorý bol nadpriemerne inteligentný, ale nechcel byť. Radšej by bol bohatý, veľmi bohatý. O Tadeášovi, ktorý múdry nebol, ale veľmi si želal byť. Mal peniaze, ale trpel komplexom menejcennosti. Bude to o láske, ktorá porušuje všetky pravidlá, o ľuďoch, ktorí žijú v jednej izbe, lebo sa boja vyjsť von v obave, čo ich na ulici čaká. A ako to asi už bude pri mojich knihách zvykom, bude tam veľké dobrodružstvo. A do toho všetkého sa zapletú aj citáty od Shakespeara. Som zvedavá, kam ma príbeh zavedie, a ako ma zmení. Už teraz sa však neskutočne teším, že môžem byť súčasťou toho dobrodružstva a som aj hrdá, že si postavy vybrali práve mňa, aby som spísala ich príbeh.